„Ciaoooo Zdenka, cara mia, kedy sa už konečne vidíme?“
„Isabella, moja milá Isabella, mrzí ma to, ale vieš ako je to u mňa v lete, to som od rána do noci s našimi hosťami a ……“
„Eyyyyy“ (preruší ma v strede vety) „Ja ti to uľahčím, vidíme sa zajtra ráno, do správy ti posielam adresu a obleč sa na výlet do prírody. A ak neprídeš, nikdy viac ti už nič neuvarím. Bacio! Ciao!“
Chvíľu som premýšľala, či som ochotná obetovať stratu Isabellinej kuchyne…ahh Talianky – tie vedia, ako dosiahnuť, čo si zaumienia a ešte s úsmevom na perách!:) Ale ako vždy, keď mi niečo nečakane prišlo do života som svoje rozhodnutie ísť neoľutovala, práve naopak, zase raz som si ho uložila do svojej skrinky nezabudnuteľných chvíľ.
Celé doobedie sme strávili na konskom chrbte, žmúriac do slnečných lúčov sme prechádzali miesta, ktoré na mape nikdy nenájdete. Keď sme si mysleli, že sme už na konci sveta, objavili sa zase krásne zákutia malých mestečiek, niekedy sme nepočuli nič iné ako funenie našich štvornohých kamošov, niekedy, keď sme zaspomínali, čo všetko sme spolu zažili sme smiechom rozvonili inak úplne pokojné údolie, a keď Isabellina sestra vytiahla piknikový batôžtek, ktorý pre nás pripravili, cítila som sa zase raz ako hrdinka románu:) Toskánsko, ďakujem ti za najkrajšie zážitky! 🙂
Zdenka
