Takto pred rokom som sa cestou na Slovensko ocitla v Trieste na severe Talianska. Hladná a unavená prechádzala popri promenáde obklopenej historickými budovami a vysokými palmami až som prišla k malému jachtovému prístavu, ktorý som si očami vyhliadla už pár sto metrov vopred. Túlam sa, obdivujem jeho zákutia a zrazu mi do nosa udrie vôňa poctivého jedla….ale taká, ktorá vás zavedie späť do babkinej kuchyne a rozpovie celý príbeh vášho detstva.
K vôni sa pridala hlasná vrava, zvuk cinkajúceho príbora a ja som ako poľovnícky pes hľadala miesto, na ktorom som túžila v tej sekunde byť. Zo schodov práve schádzali dvaja starí jachtári, ktorí si ma ako správni Taliani najprv obzreli:) a povedali mi, že miesto, ktoré mám na muške je ich jachtársky klub, kam však môžu len členovia. Asi zazreli to sklamanie v mojich očiach, pretože mi vzápätí hneď navrhli, že sa budeme tváriť, že som ich príbuzná „Americana“ a vybrali sa so mnou späť hore po schodoch.
To, čo som zažila na tomto skromne vyzerajúcom mieste mi vždy zozimomriavkuje celé telo. Majitelia sa o mňa postarali bez mihnutia oka, akoby k nim zavítala blízka rodina, starčekovia, ktorí sú členmi tohto klubu už vyše 40 rokov si ma zvedavo obzerali, vyzvedali kto som, a tešili sa ako všetko obdivujem a ako mi chutí. A potom prišiel „pozdrav“ z kuchyne od starých manželov, ktorí varia ako pánbožkovia, bez zbytočného lesku, ale zato celým srdcom…tak ako sa to naučili od svojich rodičov. Keď som sedela na terase za plným stolom jedla, ktoré by som bez rady majiteľa nikdy neochutnala a ktoré chutilo ako kúsok raja, sledovala dedkov hrajúcich karty, vlniace sa jachty v prístave a cítila nefalšovanú radosť a harmóniu, ktorá z tohto miesta sálala, po očiach sa mi zrazu rozkotúľali slzy a vravím vám vážne, že ak tento príspevok rýchlo neukončím, rozcitliviem sa opäť:) Ale predsa ešte niečo…odvtedy som s „jachtármi“ veľká kamoška a členka klubu, podonášala som im kadejaké slovenské vínka, klobásky, ale aj becherovku, oni mi na oplátku vždy dobre navaria, rozlúčime sa a potom sa vždy teším na čas, kedy budem opäť prechádzať týmto mestom a zdržím sa na svojej obľúbenej medzizastávke:)
Prajem každému takéto zážitky akoby z iného sveta…buďte otvorení svetu, zvedaví a tak trochu blázni, spoznávajte svet a verím, že svet vám takéto zážitky ponúkne. Alebo cestujte so Sí, Toskánsko, veď my máme od hostí prívlastok „továrnička na zážitky“ 🙂
S pozdravom
Zdenka
