Celé Taliansko je v týchto dňoch izolované, so sklonenou hlavou a prísnymi opatreniami bojuje proti pliage, ktorá nám ukázala ako rýchlo sa nám môže život obrátiť naruby…
A keďže aj my dodržiavame domáci režim, máme čas na aktivity, ktoré by sme inak v tento čas už nestíhali. Trochu som sa pohrabala v talianskej histórii, ktorá už storočia bojuje s rôznymi epidémiami.
***
Niektorí historici tvrdia, že práve história i geografia zohrávali dôležitú úlohu vo veľkom množstve epidémií, ktoré Taliansko postihli v priebehu storočí.
Úloha Talianska ako kolísky a základne pre Rímsku ríšu ho robila vhodným miestom na vznik a šírenie chorôb. S neustálym prílevom ľudí z celého rozľahlého impéria, vrátane vojakov, politických osobností, obchodníkov i otrokov, ktorí sa pohybovali najmä v strednom Taliansku, sa epidémie mohli s ľahkosťou šíriť pozdĺž hlavných obchodných ciest. Stiesnené a preplnené ulice miest na talianskom polostrove, slabé hygienické návyky atď… boli tiež ideálnym hniezdom nákazy.
*Rímska ríša v časoch najväčšej slávy, 117 n.l.
Antonínov mor (165-180 nl.)
Tento mor bol podľa všetkého epidémiou kiahní a výrazne prispel k vnútornému rozkladu Rímskej ríše. V roku 165 n.l. priniesli mor na územie súčasného Talianska rímske légie vracajúce sa z bojov proti Partom (Parti = názov etnika, obývajúceho v staroveku oblasť juhovýchodne od Kaspického mora, dnes západná časť iránskeho Chorásánu). Identifikovať ho umožňuje pomerne presný popis ochorenia, ktorý sa zachoval z prác grécko-rímskeho lekára Galéna, ktorý epidémiu zažil.
Počas tejto epidémie bolo v Ríme denne viac než 2 000 úmrtí a pri úmrtnosti približne 25% sa celkový počet mŕtvych odhaduje na päť miliónov. Choroba v niektorých oblastiach usmrtila až tretinu populácie a oslabila rímsku armádu, čím sa skončilo relatívne mierové obdobie rímskej histórie.
Cypriánov mor (250-270 nl.)
Druhá epidémia moru sa objavila rok potom, ako sa Trajan Decius stal cisárom. Vydal rozkaz, v ktorom od každého v ríši (okrem Židov, ktorí boli výnimkou) požadoval, aby uskutočnili obetu rímskym bohom. Obety sa museli uskutočniť v prítomnosti rímskeho úradníka a museli byť potvrdené a podpísané na certifikáte svedectva od úradníka. Podľa zachovaných informácií „cypriánov mor“ vo svojom vrcholnom období usmrtil v Ríme a jeho okolí až 5000 ľudí denne. Spomína sa tiež, že medzi pôvodcami epidémie boli kiahne, pandémia chrípky a vírusová hemoragická horúčka (filovírusy) ako napríklad vírus Ebola.
Choroba sa začínala bolesťou v očiach, horúčkami a svalovou slabosťou. „Ako človek zoslabne, jeho telesné útroby sú rozvrátené hnačkami, horúčka stúpa z morku kostí a rozpaľuje hrdlo, v ktorom sa objavujú rany, jeho telo sa striasa znova a znova v zvracaní, a oči sú zapálené od krvi, ktorá sa v nich hromadí. Niektorí prichádzajú o nohy a iné časti tela v dôsledku smrtiaceho hnitia. Ten, kto prežije, musí žiť so stratou niektorého z orgánov – s poškodením chôdze, hluchotou alebo slepotou,“ takto popísal príznaky aj následky ochorenia biskup Cyprián okolo roku 252.
Justiánov mor (541-542 nl.)
…je nazvaný podľa cisára Justiniána, ktorému epidémia zahatala plány na opätovné obnovenie veľkosti a slávy ríše. V roku 2017 rozbor DNA obetí Justiniánovho moru potvrdil, že patogénom, ktorý bol zodpovedný za vlnu umierania, bola Yersinia pestis, baktéria, ktorá sa vrátila do Európy v 14. storočí ako „čierna smrť”.
V októbri 1347 dosiahla skupina janovských obchodných lodí utekajúca z Kaffy prístav v Messine. Počas plavby bola posádka všetkých lodí infikovaná alebo mŕtva. Predpokladá sa, že lode boli plné infikovaných krýs a/alebo bĺch. Niektoré z plavidiel sa našli uviaznuté na pobreží, bez jediného živého človeka na palube. Vykrádanie týchto „plávajúcich hrobiek“ len pomohlo rozšíreniu infekcie. Z Messiny a okolia sa mor na prelome rokov 1347/48 dostal do Janova a Benátok. Z Talianska pokračovala choroba v šírení severozápadným smerom
„Čierna smrť“ (1347-1351)
Bola najzúrivejšia epidémia moru, ktorej podľahla približne tretina obyvateľstva, údaje z historických prameňov sa výrazne líšia a hovoria o číslach 25-75 miliónov mŕtvych. Ohnisko čiernej smrti sa nachádzalo v strednej Ázii, asi v okolí Balchašského jazera (v dnešnom Kazachstane), odkiaľ sa potom choroba rýchlo rozšírila na východ do Indie a do Číny. Šíreniu moru do Európy napomohol obchod a najmä slávna Hodvábna cesta. V roku 1347 mor dorazil aj do sicílskej Messiny, odkiaľ sa z prístavov na Apeninskom polostrove i celým Talianskom nezastaviteľne šíril ďalej.
Pľúcny mor nazvali čiernou smrťou, lebo telá niektorých postihnutých pokrývali čierne škvrny. Postupne sčerneli predovšetkým končeky prstov a ušných lalôčikov, keďže odumreli pre poruchu cievneho zásobovania a podkožné krvácanie. Odborne sa tomu hovorí akrálna nekróza. „Čierna“ však v tomto prípade mala vyjadrovať aj smútok a nešťastie.
Stojí za zmienku, že prvý podrobnejší popis stredovekej morovej epidémie podal slávny taliansky spisovateľ Giovanni Boccaccio: „Jeden občan sa štítil druhého, takmer žiadny sused sa nestaral o druhého, príbuzní sa buď vôbec nestýkali, alebo len zriedka, aj to iba na diaľku,“ písal Boccaccio, „ba čo ešte horšie a skoro neuveriteľné – otcom a matkám sa ošklivilo navštevovať a opatrovať svoje deti.“
Morový lekár
Azda najznámejším symbolom morovej epidémie sú postavy v dlhých plášťoch, klobúku, rukaviciach z voskovanej kože a typickou strašidelnou maskou s predĺženým zobákom, do ktorého si lekári nalievali vonné oleje a rôzne byliny, pretože toto ochorenie bolo častokrát sprevádzané veľmi nepríjemným zápachom, ale i z dôvodu, že bylinky mali zabrániť vniknutiu infekcie do tela lekára. Predĺžený zobák mal symbolizovať vtáčí zobák, pretože v stredoveku sa verilo, že mor prenášajú práve vtáci. Lekári nosili aj tzv. Heraldovu paličku, ktorou sa dotýkali nakazených.
Pôvod slova karanténa
Vedeli ste, že slovo karanténa pochádza z talianskeho slova „quaranta“, teda 40? Presne toľko dní totižto trvala v Benátkach izolácia ľudí počas morovej epidémie.
Stredoveké opatrenia
Obyvatelia miest sa počas epidémie snažili chrániť rôznymi spôsobmi. Existovali tzv. „dozorcovia“, ktorým bolo treba nahlasovať nové prípady ochorenia, tí každý dom v ktorom boli osoby nakazené morom zapečatili a označili červeným krížom a to aj v prípade ak sa tam nachádzali aj zdraví ľudia. Takéto domy mali na starosti „strážcovia“, ktorí museli zabezpečiť, aby z nich nik nevychádzal ani do nich nevstupoval. Rovnako zabezpečovali obyvateľom domu nákup, pitnú vodu, lekársku pomoc. Úloha strážcov častokrát pripadala bezdomovcom či rôznych zlodejíčkom.
V známej zbierke noviel Dekameron, ktoré Giovanni Boccaccio písal počas epidémie v rokoch 1349-1353 opisuje ako ľudia oklamali strážcov a zadnými vchodmi domov húfne utekali z Florencie. Novely si rozpráva po desať dní desať mladých ľudí (7 dievčat a 3 chlapci) vo vilke na florentskom vidieku, kde sa uchýlili, aby v zábave a speve prečkali vyčíňanie moru.
*dobová maľba z Florencie, kde zúrila morová epidémia
O chorých sa starali „ošetrovateľky“, museli to byť veľmi statočné ženy, pretože práve ony sa dostávali do priameho kontaktu s nakazenými. Hovorí sa však aj o tom, že ošetrovateľky k tejto práci častokrát viedli nekalé dôvody…po smrti pacientov okrádali, dokonca im mnohokrát na onen svet pomohli, aby sa mohli zmocniť ich majetku.
O mŕtve telá sa starali „ohliadači“, ktorí ďalej podávali správu lekárom. Po uliciach rovnako chodili „vyvolávači“ a vykrikovali: „Vyneste mŕtvych!“ V noci sa potom na kárach zvážali mŕtve telá, ktoré sa pálili alebo pochovávali do masových hrobov.
Veľká neznáma…násilie i teror
Každodenný život počas morovej vlny charakterizovali hrôza z choroby, násilie a teror. Spoločnosť, ktorá si chorobu nedokázala vysvetliť, hľadala obetného baránka a našla ho v židovských obyvateľoch. Nenávisť voči tejto vrstve obyvateľstva podnietili dobové historky, ktoré pochádzali z doby pred príchodom čiernej smrti, kedy boli Židia obviňovaní z používania detskej krvi pre svoje obrady či z krádeže hostií. Rozšírené bolo aj obvinenie z trávenia studní, ktoré pochádza z Francúzska. Tu vraj v roku 1321 uzatvorili Židia a malomocní spojenectvo s diablom a Arabmi z Pyrenejského polostrova, aby spôsobili konečný zánik kresťanského sveta a začali tráviť studne. Po roku 1348 sa obvinenia z trávenia studní stali čoraz častejšími.
Niektorí ľudia zistili, že kontakt s chorou osobou alebo aj s jej šatami je nebezpečný. Istý doktor dokonca tvrdil, že okamžitá smrť nastáva po tom, ako duch unikne z oka chorého a zasiahne zdravú osobu hľadiacu na postihnutého. Obyvatelia v Taliansku však vinili z moru aj svoje mačky a psy. Tieto zvieratá húfne zabíjali a vôbec si neuvedomovali, že tým živia potkany, ktoré boli skutočnou príčinou šírenia nákazy.
Iní boli presvedčení, že táto choroba je Božím trestom. Muži a ženy preto dávali cirkvi všetok svoj majetok, a dúfali, že Boh ich pred chorobou ochráni alebo ich prinajmenšom odmení životom v nebi, ak by zomreli. To vložilo do rúk cirkvi obrovské majetky.
Predpokladalo sa tiež, že výrazné vône, ocot a zvláštne alchymistické zmesi ich ochránia pred chorobou. Púšťanie žilou bolo v tých časoch tiež v obľube. Vážená Lekárska fakulta Parížskej univerzity dokonca pripísala mor konjunkcii planét.
Liečitelia radili vykurovať miestnosť borievkou, dubovým lístím, kadidlom, myrhou, dávať na rozpálené uhlie ruže, fialky, ružovú vodu s octom či gáfrovníkom.
Morálny úpadok
Morová vlna zastihla Európu uprostred vlny duchovného úpadku. Strach zo smrti, ktorá mohla prísť kedykoľvek, viedol k bezohľadnosti a krutosti voči chorým, ktorí častokrát umierali osamotení a v obrovských bolestiach. Bezmocnosť chorých navyše mnohí využívali na získanie bohatstva, takže sa často objavovali „zázrační lekári“, ktorí im za peniaze sľubovali okamžité uzdravenie. Všeobecný pocit neistoty a všadeprítomnej smrti prial extrémistickým tendenciám. Na jednej strane to podnecovalo vyššie vrstvy k prepychu a pôžitkárstvu. V čase „veľkého umierania“ sa mnohým zdalo nezmyselné starať sa o budúcnosť, naopak najlepším liekom sa pre nich zdalo uspokojenie telesných žiadostí.
Na druhej strane toto obdobie mnohých podnietilo k väčšej pokore, prejavom čoho boli aj náboženské púte. Keď na rok 1350 pápež Klement VI. vyhlásil „svätý rok“, do Ríma prišli tisíce pútnikov z celej Európy. Smutné je, že vo svojej snahe prosiť Boha o odpustenie a záchranu napomohli pútnici vo veľkej miere ešte k väčšiemu rozšíreniu choroby.
*Danse Mocabre – Tanec smrti bola v tom čase veľmi rozšírená výtvarná téma, ktorá najčastejšie znázorňuje Smrť v podobe kostry, ktorá tancuje s ľuďmi rôznych spoločenských vrstiev. Takéto umenie malo ľuďom pripomínať „memento mori“ (pamätaj na smrť), mravnú zásadu, ktorá upozorňuje človeka na jeho pominuteľnosť
Svitá na lepšie časy…?
Po tom, čo roku 1351 mor utíchol, prijalo mesto Benátky opatrenia, aby boli jeho ulice úplne vyčistené. Francúzsky kráľ Ján II. urobil tento krok po tom, čo zistil, že jeden grécky lekár zachránil v staroveku Atény pred morom tak, že zaviedol pravidelné čistenie a umývanie ulíc. Mnohé stredoveké ulice, ktoré boli dovtedy pokryté výkalmi, mŕtvolami zvierat a odpadom, boli konečne vyčistené. Nešťastie a smrť sa tým však bohužiaľ neskončila, mor sa do Európy vracal opakovane až do 18. storočia.
V roku 1894 objavil Švajčiar Alexandre Yersin morovú baktériu. O dva roky neskôr sa preukázalo, že na človeka mor prenášajú vpichom blchy z potkanov a krýs.
Ľudstvo bolo počas svojej histórie už nespočetne veľakrát tvrdo skúšané. Je na každom z nás, či si z týchto smutných a náročných momentov vezmeme ponaučenie. Ak by takéto chvíle v každom z nás vyvolali čo i len jednu zmenu k lepšiemu, verím, že to malo zmysel..
(Zdroj: wikipedia.org, history.com, Klaus Bergdolt: Černá smrt v Evropě , Philip Ziegler: Čierna smrť, http://www.historickarevue.com)
Ak by ste mali akékoľvek otázky cestovania do Talianska, o aktuálnej situácii, možnosti zrušenia svojej dovolenky,… napíšte nám email na info@siitaly.eu